Sobota večer, 10 hodín, štvrť Dadar. Sedím v taxíku s rovnako starou babou (22) z Brazílie, ktorá je na stáži na Mauríciu, ale v rámci 3 týždňového cestovania po Indii, ukončila svoju pút práve v Mumbaji, odkial jej v pondelok leti lietadlo naspat na ostrov. Musim povedat, ze ju obdivujem, pretoze cestuje uplne sama, bez akejkolvek predoslej skusenosti s Indiou. Ked to predsa zvladne ona, preco by som to nezvladla aj ja? Prespava v nasom byte, aby nemusela platit za hostel a okrem toho, tiez spada pod organizaciu Aiesec, vdaka ktorej som tu aj ja. Studenti si tu nastastie vypomahaju ako vedia. Pred cestovanim nakontaktuju danu pobocku Aiesecu v meste, ktore chcu navstivit a zistia, ci sa da prespat v jednom so studentskych apartmanov pre stazistov. Samozrejme nie je to povinne, ale existuje tu aj tato moznost, tak preco ju nevyuzit. Usetrite tak nielen peniaze za noclah, ale spoznate opat nove tvare, ktore su v podobnej situacii ako vy a rozhodne zazijete nieco wow. Rovnako ako my tu noc.
Ako som sa dozvedela, rikse mozu ist len po stvrt Bandra, dalej je pre ne vstup zakazany. A preto od stvrte Mahim po najjuznejsi cip Bombaja uvidite len vlaky, autobusy, auta a taxiky. Juzne stvrte su ovela krajsie, cistejsie (aj ked ta cistota je tu naozaj relativny pojem) a premavka je plynulejsia (aspon naoko). Z vlakovej stanice si teda berieme taxik a snazime sa dostat do jedneho z bytov, kde nejaky American oslavuje narodky. Jalusa (brazilska deva) nema ani ponatia, rovnako ako ja, kde to je a kto vlastne oslavuje. Ostavame v sladkej nevedosti az do chvile, kym nepride na platenie taxika. Cesta trvala 10 minut a stastlivo sme potrafili. Na rishaw metri bola suma 01,60. Pytam sa taxikara, kolko to je? S taxikmi som nemala doteraz ziadnu skusenost, a preto som nevedela, ci su ich metre ine ako tie na riksiach. Jeho odpoved ma zaskocila. One six zero. Coze? Mozem vidiet price list? Dozadujem sa. One six zero, melie si dookola svoje. Ok, spolubyvajuci mi predsa hovorili, ze taxik je ovela drahsi, aby som s tym ratala a sme predsa dve. Kazda sme zaplatili po 80 rupii, vystupili a smerovali ku konecnej, ktora bola na 21. poschodi.
Uz po ceste vytahom bolo pocut hudbu. Urcite sme spravne, pomyslela som si a v kabelke pre istotu zovriem mini plastovu flasticku s ostatkami domacej (cca 250 ml), ako mala pozornost oslavencovi. Aby sme nesli uplne naprazdno. Snad sa potesi, aj ked pochybujem, ze dokaze ocenit hodnotu pravej Bosackej slivovice, ktora je najlepsia na celom Slovensku a mozno aj v zahranici. Nevadi, kazdopadne zapise a o to predsa ide. Zvonime, otvara chalan (26) s usmevom na tvari. Zistujeme ci sme tu spravne, ci je to ten a ten apartman a ci tu nejaky American, co pozna Katyju (Ruska, ktora nas zavolala na tuto oslavu) oslavuje narodeniny. Povedal, ze to on ma narodky a pozval nas dnu. Avsak zacala som tusit, ze tu nieco nesedi. Po vstupe do bytu som ostala v mega soku. Poviem vam, to bol byt ako svina!!!
Dvojpodlazny, na najvyssom poschodi budovy, prve podlazie bolo cele presklenne, s uzasnym vyhladom na nocny Bombaj. Samozrejme v rohu nechybal bar, za ktorym stali traja indicky barmani, ponukajuci drinky (vsetko gratis), pomedzi ludi chodila obsluha s obcerstvenim. Na vrchnom poschodi bol billiardovy stol a pocet kupeliek sa splhal k cislu styri. Urcite bol niekde skryty aj bazen! Pozeram na ludi okolo seba. Vsetci krasne oblecenie, pani saka, zeny topanky na opatkoch a krasne kabelky, vekovy priemer 35-50 rokov, zvacsa indickej, americkej, australskej a anglickej narodnosti. Vsetci boli jeho kolegovia z prace. Ako som sa dozvedela, oslavenec zije v Bombaji 2 roky, pracuje pre americku spolocnost s pobockou v Bombaji a naspat do USA sa nechysta. Naco aj, ked tu ma taky zivotny standard, aky ma. Pozrela som sa na seba: rifle, saty, tricka. Vlasy nic moc, kde tu snaha o make – up, no rozhodne som pripravou vecernej toalety nestravila 4 hodiny ako ostatne damy v miestnosti. Myslim si: Ty vole ja som tu zlee 😀
Citila som sa ako vo filme! Pricom slo o prudko blaznivu komediu stylu: Toto sa nikdy nemoze stat, scenarista to zase raz prehnal. Omyl moze sa to stat a deje sa to prave mne. High society na najvyssej urovni, vsetci vysperkovani ako najviac mozu a ja tam traposim s mojim outfitom a mini plastovou flaskou akejsi, teraz uz uplne bezvyznamnej domacej, ked ma bar plny chlastu zvucnych znaciek. Samozrejme, kebyze aspon okrajom tusim o aky typ party ide, prisposobim tomu svoj zovnajsok, alebo by som pre istotu ani nesla. Teraz sa vsak uz cuvnut nedalo. Dala som oslavencovi „darcek“, ktoremu sa kupodivu potesil, aspon to tak vyzeralo (on posobil asi najmenej snobsky z celej tej smotanky) a sebe sla zobrat Mojito, aby som predychala momentalny stav. Neskor nastastie dosli Aiesecari, ktorych som uz poznala a zacala som sa citit ako mensi outsider. Alebo to bolo tym stvrtym Mojitom? Nevedno.
Kazdopadne pred pol nocou sme sa (tentokrat uz len studenti, ktori su tu na stazi; high society sme nechali opijat sa a hrat sa na bohov) pobrali na party do Blue Froga. Hrala tam Djka z Anglicka, Ms Marie Kelly (v zivote som o nej nepocula). Nieco ako techno mixovane s neviem cim. Nie moj styl, ale po tych drinkoch mi to bolo tri pat, hlavne, ze sa nieco deje! Najprv sme vsak museli vyriesit problem so vstupom. Kedze slo o internacionalnu akciu, vstup bol 500 rupii. Co je samozrejme viac nez dost! Ludia na zozname mali vstup zdarma. Niektori aiesecari o tom vedeli, a preto sa zaregistrovali cez internet. Ja nie. Nastastie pre mna, jeden z nich sa rozhodol neist, a tak som bola Homaz Benali. No na druhej strane na nestastie pre mna, vstup zdarma pre registrovanych bol je do polnoci. A kedze na mobile svietilo 00:12, vyhadzovac bol neoblomny. Nakoniec sme to ale uhrali na 200 rupii za osobu, dostali na ruku necitatelnu peciatku, ktoru, kebyze viem, si nakreslim aj fixkou a sli dnu.
Vzhlad podniku mi vyrazil dych podobne ako amikov bytik. Odreagovali sme sa ale kvalitne. V nedelu nas cakala dalsia oslava narodenin v Cafe Goa karaoke bare, v stvrti Bandra, s vybornym obedom. Na indicke jedlo som si zvykla pomerne rychlo. Ani so stiplavostou nemam vacsie problemy, coho som sa obavala najviac. Dokonca si myslim, ze mi po prichode domov budu chybat vsetky tie ich dobrotky. Ale aj tak sa budem tesit na nase slovenske domace dobrotky 🙂
PS: Ten taxik, za ktory sme zaplatili 160 rupii, stal v skutocnosti iba 16. Nuz co, hlupe naivne, nabuduce budeme vediet.
Celá debata | RSS tejto debaty