V ramci novorocnych predsavzati, ktore uz tradicne nedodrziavam, som si 1.1.2014 povedala, ze si stanovim len jedno realisticke predsavzatie. Zacala som uvazovat. Diety ma nikdy nebrali, cestovanie najradsej planujem spontanne, moje karierne ciele sa menia zhruba kazde tri mesiace, biologicke hodiny netikaju. Slubila som si teda, ze budem pocas roka 2014 kultivovat a obnovovat stare priatelstva. Rozcarovana nad tolkymi jednotkami v datume som si velavyznamne povedala: Budem davat ludi, ktori pre mna nieco znamenaju castejsie na prve miesto. A tak som zacala pisat zoznam relevantnych ludi pre rok s dvoma jednotkami.
Miss Bannister bola moja ucitelka divadla v jedenastom rocniku (3. rocnik strednej skoly) na skole vo Viedni. So zamracenou vertikalnou vraskou v strede cela, nosila vtipne tricka, nie prave damske oblecenie, s prisnym anglickym prizvukom, nadavkami a velkou telesnou konstrukciou sice vzbudzovala v studentoch viac teror nez tvorivu energiu, ale predsa sa mi na nej pacila jej priamost a permanentny nedostatok servitky pred ustami. Po roku dala vypoved a odisla naspat do Londyna. Nasa trieda si jej odchod vzdy pripisovala nestastnemu osudu, ktory postihol projekt 24 hodinova produkcia. Prespali sme z piatka na sobotu na skole za ucelom spravit zbrusu novu hru za spominanych 24 hodin. Miss Bannister ju s nami, adolescentami, odvazne absolvovala na organizacnej pozicii. Za jej chrbtom sme tajne naplanovali zastupenie alkoholu a tesili sa, ze nam na to neprisla. Produkciu sme sice nakoniec zrezirovali a odohrali (pamatam si len, ze v nej vystupoval nejaky chirurg s kusom masa), ale ako to uz byva, do neprijemnosti sme sa dostali v momente, ked Miss Bannister zistila, ze spoluziacka Antonia nechala obsah svojho zaludka v telocvicni.
Naposledy som ju teda videla, ked mi ku koncu jedensteho rocnika pisala referenciu na prihlasku na vysoku skolu so zameranim na divadlo. „Vies Eva, ja si myslim, ze si velmi talentovana a tvrdo pracujes, ale ak sa ti mam priznat, tvoje jazykove znalosti nedosahuju na uroven takej prestiznej skoly ako je napriklad Central School of Speech and Drama v Londyne.“ Rozlucila som sa s nou a trpko som isla pisat osobne vyjadrenie na prihlaske, ktore malo demostrovat moju neznesitelnu pasiu pre studium divadla v Anglicku.
Po siedmich rokoch som si na Miss Bannister spomenula a rozhodla sa ju vyhladat. Malo to par dovodov. Prvy bol, ze som chcela vediet ako sa ma a ci sa stale venuje divadlu. Druhy bol, ze som chcela vidiet reakciu na jej tvari, ked jej poviem, ze som skoncila Central School s vyznamenanim, ponukou prednasat a spolupracovat na autorstve noveho magisterskeho odboru v producentstve. Vlastne. To bol ten pravy dovod.
Po kontaktovani skoly vo Viedni, ziadnej reakcie od mojich spoluziakov a neuspesnom Googleni, som nakoniec znudene napisala jej meno vo vyhladavaci na Facebooku. A tam sa po kliknuti ‚search‘ objavila. Vysmiata s hunatym cierno-bielym psom v nejakej kancelarii, schudnuta a s odfarbenymi vlasmi. Napisala som „Ste to vy?“ a vzapati mi prisla odpoved. „Som. Co teraz robis?“ A uz sa to sypalo. Porozpravala som jej o skole, o subore, o divadelnej rezidencii, o Cine a Berline a o prednasani. Ten pravy dovod o tej reakcii na tvari som nakoniec nikdy nezrealizovala. Po niekolkych mesiacoch emailovej komunikacie ma nakoniec oslovila s otazkou: „Ako by sa ti pacilo byt rozhodcom na divadelnej sutazi kolektivnej tvorby na mojej skole? Buduci utorok. Platime stedry honorar.“
Ked som vystupila z taxiku pred skolou Aldenham School v severnom Londyne, ktora je trosku modernejsou replikou Hogwarts z Harryho Pottera, Miss Bannister ma uz cakala pri velkej zeleznej brane v sustakoch a hiphopovych teniskach a nedockavo preslapovala z jednej nohy na druhu. „Cau Eva. Vyzeras fantasticky, krasne kabelky. Podme tuto za skolu, kde ma decka nebudu vidiet. Musim si zapalit.“ „Aj vy vyzerate dobre…“ Miss Bannister mi teda za skolou vysvetlila ucel mojej vecernej prace na sutazi, v ktorej osem timov – teenagerov superilo o najlepsiu hru, rezisera a herca. „Pamatas si, ked sme robili 24 hodinovu produkciu?“ Rozpacito som prikyvla pricom sa mi myslou automaticky premietla ta zradna telocvicna. „Tak toto je len 12 hodinovka. Zacali na nich robit dnes rano. Na zaklade oscarovych filmov.“ Nieco mi hovorilo, ze 24 hodinovka sa neudiala dobrych sedem rokov.
Asi o hodinu neskor som sedela v divadle za stolom pred publikom a citila sa trochu akoby som zabrala miesto Palovi Haberovi. Predo mnou lezali programy patnast minutovych hier kazdeho timu. Forrest Gump. Slumdog Millionaire. Zamilovany Shakespeare. Gladiator a dalsie. Miss Bannister mna a moju pracu obsirne predstavila a odporucila tym ziakom, ktori sa zaujimaju o studium divadla, aby sa u mna neskor informovali o Central School of Speech and Drama. Moj kulturny vecer sa zacal.
Pocas dvoch hodin som bola svedkom naozaj nezabudnutelnych tvorivych momentov. Napriklad Forrestove podpery noh, ktore nosil v detstve boli vyborne komicky zrealizovane obmotanim alobalu okolo noh, ktory sa pri behu po javisku efektivne dotrhal. Tim Zamilovany Shakespeare nemal dostatok hercov, preto Juliinho otca aj mamu hral jeden herec. Kedze sa potreboval rychlo prepinat z muza na zenu, ruku mal zdvihnutu na uroven hlavy, na dlani nakresleneho smajlika, na zapasti zavesene spolocenske saty na vesiaku a topanky a zenskym hlasom sikovno daboval matku ked bolo treba viest dialog. Jeho komicke casovanie bolo dokonale. Slumdog Millionaire (na zaklade hry Milionar) mal otazky typu: Koho kariera bude znicena pubertou? Je to po a) Madona b) Britney Spears c) David Hasselhoff alebo d) Justin Bieber. Az pri tom Justinovi Bieberovi som si uvedomila kolko casu vlastne ubehlo od nasej 24 hodinovej produkcie s kusom masa.
V pube po mojom vystupe s vyhlasenim vysledkov, spatnou vazbou a zahranim najkomickejsich scen programu sme mali s Miss Bannister konecne cas sa porozpravat o vyplnit co najviac tych uplynulych sedem rokov. Zvlastne, ze po tolkych rokoch vo mne este stale preziva taky maly pocit teroru, ked sa s nou rozpravam, ale po dvoch (teraz uz legitimnych) poharoch vina sa jej tvrdost ocividne roztapala. Bola neskutocne mila, ked mi povedala, ze je na mna velmi pysna a je rada, ze som bola jej studentkou. A ze musime zostat v kontakte. To zatial funguje na plne obratky, takze misia obnovene priatelstvo s Miss Bannister bola splnena. Ked som nasadala do taxika domov, nedalo mi sa nespytat na 24 hodinovu produkciu a jej odchod z Viedne. „Odisli ste kvoli tomu, ze sme vam narobili problemy?“ Miss Bannister sa usmiala a privelmi velkym gestom ruky dirigovane vinom zhodnotila: „Ale nie. Direktorka oddelenia divadla bola totalne sprosta krava. Co ti poviem. Skoda, ze som s vami nemohla pit.“ V roku 2014 davam teda starych priatelov bez servitky na prve miesto. A mozno pri tom este aj zarobim.
Celá debata | RSS tejto debaty