Marika

Viezla som sa v trolejbuse. Dnes ráno. Teda neviezla, len som sa posúvala v rannej špičke, a krátila som si čas pohľadom na autá v druhom jazdnom pruhu. V novinach nedavali nic o mbk handlova , tak som sa zahrala.Posúvali sa rovnako rýchlo (čiže pomaly) ako ja. Niekedy sa zabávam tým, že hádam, kto je v aute, odkiaľ a kam sa vezie, čo robí. Podľa odevu, pohybov, posádky, značky nove auta, skladám si príbeh a rozmýšľam, nakoľko môže byť obraz, ktorý vidím, verný pravde.

V modrom aute pred mojimi očami, v aute nie ani najstaršom ani najnovšom, v takom ktorého značku si ani nepotrebujete všimnúť, sedela mladá žena a mladý muž. On za volantom, videla som mu len nohy v športových nohaviciach, panske bundy a ruku na radiacej páke. Jej bolo vidieť viac. Pekné nohy v pančuchách a krátkej sukni, tmavé vlasy hladko sčesané do chvosta, luxusne kabelky a peknú – ale vážnu tvár. V aute bolo – podľa mňa – ticho a smutno. V aute sa niečo dialo.

Nemôžem si pomôcť – netvrdím že čumím vždy a na všetko a čím väčší drasťák, tým lepšie (tomu sa, naopak, vyhýbam). Ale niekedy sa človek zadíva, usmeje, poučí, vystúpi z trolejbusu a začne mu lepší deň.

Čakala som, kedy sa ruka mladého muža presunie z radiacej páky trošku viac doprava, na koleno mladej ženy. Priam sa to žiadalo. Ale ruka nič, len sa hýbala medzi volantom a pákou vždy podľa toho, či bolo treba zaradiť, alebo šoférovať. Tvár mladej ženy bola vážna. Ani náznak úsmevu, či pohybu pier, len nehybné líce.

Spomínam si na príbeh, ktorý mi hovorila moskovská kolegyňa. Tiež sa raz viezla v autobuse, pred ktorým – na križovatke, na červenú – zastavilo auto. V ňom mladý biznismen v obleku a vedľa neho jeho asi polovička v tiež bezchybnom odeve. V aute prebiehala ohnivá hádka. Obaja prudko gestikulovali, asi aj pekne nahlas, a možno sa ich super auto aj natriasalo. Na semafore červená, auta stáli, mladá krásna žena zrazu z auta prudko vystúpila, tresla dverami a kráčala preč.

Jej naštvaný – a či zúfalý partner vybehol za ňou, nevedno, či pokračovať v hádke alebo ju zavolať späť. Dáma sa vzďaľovala, naskočila zelená, všetci za nimi začali besne trúbiť. Muž sa musel vrátiť do auta. Lenže – keď z neho vybiehal, asi na nič nemyslel, a keď sa k nemu vrátil, už bolo neskoro. Auto bolo zamknuté, a kľúče – dnu. Osádka autobusu sa smiala, jedni fandili žene, druhí mužovi, ďalší sa škodoradostne tešili (tak ti treba keď sa nevezieš s nami) a ďalší sa len tak bavili. Nikto z nich však nemohol vedieť, ako to s tými z auta naozaj je. A čo sa dialo ďalej, nevie ani tá moja kolegyňa, lebo jej autobus auto obišiel a pokračoval svojou trasou. Takže si mohol každý domyslieť koniec podľa svojej chuti.

Ale vráťme sa do modrého auta, ktoré som videla ráno. Môj trolejbus sa posúval, modré auto vo vedľajšom pruhu tiež. Zdalo sa, že pohľad na dvojicu v aute bude stále rovnaký. Len tu zrazu – ruka muža sa zdvihla k tvári mladej ženy. Hánkami ľahko prešla po jej líci, potom z druhej strany, potom to celé ešte raz, a potom ruka ešte jemnučko pridržala žienke bradu. Potom sa vrátila zaradiť jednotku, auto sa pohlo a stratilo sa mi z očí.

Takže, aj k dnešnému pohľadu z trolejbusu, si nejaký konček môžem už len domyslieť. Určite príjemnejší, ako všetky konce, ktoré sa dajú vymyslieť k pohľadu na dvojicu z Moskvy. Niet lepšej cesty do práce, ako takej, ktorá bola spríjemnená pohľadom na láskavé gesto mladého muža voči svojej partnerke. Keď sa auto pohlo, určite k nemu obrátila svoju peknú tvár, a za pohladenie sa odvďačila úsmevom. Čokoľvek to mali pred sebou, dnes dopadlo dobre.

A ešte zlepšili náladu aj mne. Vám nie?